Na Poľsko s „priateľským nemeckým vojskom“ zaútočili v septembri 1939 aj Slováci
Keď 1. septembra 1939 napadlo nacistické Nemecko Poľsko, nebolo v tom samo. Z východu sa k nemu po dvoch týždňoch pridali vojaci Sovietskeho zväzu. A z juhu na poľské územie spoločne s Nemcami vstúpili vojská Slovenského štátu. Úloha Slovenska v operácii je dodnes kontroverzná. Za doby komunizmu sa o nej mlčalo a málo skúmanou a nedostatočne popísanou témou zostáva aj v súčasnej dobe.
Slovenský štát vznikol 14. marca 1939 ako klientsky štát Nemecka na území Slovenska. Stalo sa to po brutálnom nátlaku Adolfa Hitlera a jeho ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentropa na predsedu vlády Jozefa Tisa pri rokovaní v Berlíne. Tiso vtedy dostal na vybranú z dvoch možností: samostatné Slovensko, ktoré vyhlási nezávislosť od v tom čase už paralyzovanom Česko-Slovensku, alebo celé jeho územie obsadí Maďarsko a Nemecko do toho nijako nezasiahne.
Toto samostatné Slovensko vzniklo v oklieštenej podobe, pretože ešte predtým, 2. novembra 1938, bola časť územia, na ktorej žilo značné množstvo maďarského obyvateľstva, obsadená maďarskou armádou v dôsledku Viedenskej arbitráže. Malé časti týchto sporných oblastí so zmiešaným poľským a slovenským obyvateľstvom pripadli Nemecku a – čo je pre nasledujúce riadky dôležité – aj Poľsku.
Poľsko si toto územie privlastnilo 1. decembra 1938 v nadväznosti na Mníchovskú dohodu zo septembra 1938. Niektorí poľskí politici navyše podporovali Maďarsko v jeho snahe začleniť do svojho štátu časti obývané prevažne Maďarmi. Slovensko tak prišlo o územie s rozlohou 226 kilometrov štvorcových, na ktorom žilo 4280 ľudí. Tento postup sa na Slovensku považoval za úplnú zradu, pretože dovtedy severný sused snahy o slovenskú samostatnosť vítal, a dokonca im aj pomáhal. Pochopiteľne hlavne s cieľom oslabiť Československo.
Odvtedy na hraniciach medzi Poľskom a Slovenskom dochádzalo k ozbrojeným konfliktom, najprv severne od Čadce, potom na Javorine – nezaobišli sa dokonca bez úmrtia. Bratislavu tiež provokovalo správanie poľských úradov voči Slovákom na obsadených územiach.
Proti Poľsku
Slovensko našlo po Mníchove silného spojenca, ktorému sa páčili snahy Poľsko oslabiť. Bolo to pochopiteľne Hitlerovo Nemecko, ktoré bolo po takmer bezpracnom úspechu v Mníchove rozhodnuté expandovať na východ a získať tak znovu svoje „historické územia“. Zásadné ale je, že Slovensko do značnej miery stratilo kontrolu nad tým, ako si bude samo rozhodovať o svojom osude. To platilo hlavne po vynútenom podpise Ochrannej zmluvy v marci 1939, ktorá umožnila nemeckým vojakom obsadiť pás slovenského územia pozdĺž hraníc.
Tam sa odohral v júli 1939 aj bizarný incident, keď v horskom pásme Veľký Polom čata nemeckého vojska svojvoľne presunula hranicu asi o pol kilometra zo slovenského územia na úkor Poľska. Postupne, ako sa Slovensko stále viac stávalo na Tretej ríši závislým, bolo jasné, že jeho územie bude využité ako nástupný priestor pre nemecké vojská, ktoré do Poľska vtrhnú aj z horšie chráneného juhu.
Nacistický režim v Berlíne s tým počítal už od konca mája 1939 a pripravoval na to aj slovenskú stranu, najmä tlakom na zlepšenie tamojšej dopravnej siete, ako cestnej, tak aj železničnej. Od júla Nemecko začalo koncentrovať v ochrannom pásme svoje jednotky.
Prípravy na vojnu
Práve oslobodenie stratených území sa stalo oficiálnou politickou zámienkou pre slovenskú účasť v nacistickom ťažení.
Počas tajných rozhovorov s Nemcami sa slovenská vláda rozhodla, že bude súhlasiť s účasťou na plánovanom útoku Berlína na Poľsko. Slováci tiež súhlasili s tým, že Nemecku umožnia využívať svoje územie ako nástupný priestor pre svoje jednotky.
Dňa 26. augusta Slovenská republika mobilizovala svoje Nemci schválené a povolené ozbrojené sily a vytvorila novú poľnú armádu s krycím názvom „Bernolák“, ktorá bola pomenovaná po kňazovi, ktorý na prelome 18. a 19. storočia kodifikoval spisovnú slovenčinu. Toto vojsko malo 51 306 vojakov. Okrem toho bolo povolaných 160 tisíc záložníkov, z ktorých 115 tisíc nastúpilo do služby do 20. septembra 1939.
Veleniu tejto armády sa chopil samotný minister obrany Ferdinand Čatloš, bývalý legionár v Rusku. Prvú fázu invázie do Poľska viedol z veliteľstva v Spišskej Novej Vsi, po 8. septembri sa presunul do Solivaru pri Prešove.
Vojsko bolo súčasťou nemeckej skupiny armád juh, bolo teda úplne podriadené 14. armáde vedenej Wilhelmom Listom. "Ak by sa rozhodlo, že v prípade, ak by slovenská vláda odmietla nemecké požiadavky, uplatnila by sa plná výkonná moc nemeckej armády bez rešpektovania suverenity Slovenskej republiky," píše slovenský historik Igor Baka. Hlavným zmyslom tejto armády bolo jednak zabrániť poľskému vpádu na Slovensko a súčasne podporovať nemecké sily v ich likvidácii poľských jednotiek a obsadzovaní poľského územia.
Armáda Bernolák mala tri pešie divízie: Jánošík, Škultéty a Rázus. Navyše vznikla ešte 5. septembra motorizovaná jednotka Kalinčiak, tá sa ale do bojov nezapojila: vojna s Poľskom skončila skôr, než dorazila na front.
Proti nim stála poľská Karpatská armáda, ktorú tvorili prevažne pešie jednotky s ľahkou delostreleckou podporou a bez tankov.
Slováci a Nemci, bok po boku
Pôvodne mal nemecký útok na Poľsko začať nie 1. septembra, ale už 26. augusta. Na poslednú chvíľu ho odvolal samotný Adolf Hitler, ktorého znepokojila správa o uzavretí poľsko-britskej zmluvy o vzájomnej pomoci a súčasne priznaní Talianska, že zatiaľ nie je na nejaký väčší vojnový kontakt pripravená.
Lenže informácia o zrušení útoku sa nedostala ku všetkým jednotkám. Konkrétne sa to stalo kvôli chybe vysielačky u malej diverznej skupiny Abwehr na slovensko-poľskom pomedzí. Táto jednotka teda v pôvodne plánovanom čase a termíne vyrazila sama na Poľsko s cieľom obsadiť železničný tunel v Jablunkovskom priesmyku. Naozaj sa jej podarilo obsadiť železničnú stanicu Mosty, vziať desiatky zajatcov a dokonca zajať vlak. Pretože sa poľským jednotkám podarilo podminovať koľaje, museli sa Nemci vrátiť späť na Slovensko pešo. Vtedy sa ešte podarilo diplomatom označiť nepodarenú akciu za nedopatrenie - ale veril tomu už len málokto.
V ďalších dňoch sa začali nemecké jednotky cez slovenské územie presúvať do vopred vytipovaných pozícií, predseda vlády Jozef Tiso vo „Výzve národu“ oslovil ľud, aby „podporoval priateľské nemecké vojsko, ktoré prechádza v týchto vážnych chvíľach našou vlasťou“ a vyzval verejnosť, aby „ nemecké vojenské oddiely privítala ako priateľov a poskytla mu najväčšiu podporu“. Dôležitým detailom bolo, že túto výzvu koncipovala nemecká strana.
Až vtedy sa slovenská armáda dozvedela, že sa útoku na nemeckej strane zúčastní aj ona. Kedy a za akých okolností nie je až dodnes úplne jasné. Samotný minister Čatloš neskôr opísal, že sa to stalo za dramatických okolností až 1. septembra okolo piatej rannej, iné svedectvá ale hovoria, že o tom vedel asi osem až desať dní vopred. Čatloš ale preukázateľne vydal ústny rozkaz, ktorý už konkretizoval úlohy slovenských jednotiek pri postupe na poľské územie.
Útok
Samotný skutočný útok začal 1. septembra 1939 o piatej hodine ráno. Poľská armáda, ktorá na vojnu s oveľa modernejšou nemeckou silou nebola dostatočne pripravená, nemohla klásť silnejší odpor ani na juhu, kde proti nej stáli Nemci a Slováci spoločne.
Prvá divízia obsadila dedinu Javorina a mesto Zakopané, potom pokračovala smerom na Nowy Targ a zľava chránila nemeckú druhú horskú divíziu pred poľskými protiútokmi. Počas 4. a 5. septembra sa potom zapojila do bojov s pravidelnými jednotkami poľskej armády. Svoj postup zastavila 7. septembra, kedy prenikla asi tridsať kilometrov do hĺbky poľského územia. Neskôr bola divízia stiahnutá späť, pričom jeden prápor zostal do 29. septembra, aby obsadil Zakopané, Jurgów a Javorinu.
Naopak druhá divízia zostala ako záloha a zúčastnila sa iba záškodníckych operácií. V tom ju mala podporovať skupina Kalinčiak. Tretia divízia mala za úlohu chrániť 170 kilometrov slovenských hraníc medzi Starou Ľubovnicou a hranicou s Maďarskom. Bojovala iba v menších potýčkach a po niekoľkých dňoch sa presunula na poľské územie; svoj postup ukončila 11. septembra.
Slovensko nasadilo do bojov aj niekoľko leteckých eskádier, ktoré využívalo hlavne na prieskum, ale miestami aj na bombardovanie a podporu nemeckých stíhačov. Letectvo prišlo počas operácií o dva lietadlá, jedno kvôli poľskej protilietadlovej paľbe, druhé pri náhodnej nehode. Čo sa týka celkových štát, zodpovedali povahe bojov, dĺžky operácie aj tomu, akú rolu slovenskí vojaci od Nemcov dostali. Činili 37 mŕtvych, 114 zranených a jedenásť nezvestných - niektorí zahynuli pri bojoch, iní pri nehodách.
Pozoruhodné je, že voči agresii proti slovanskému susedovi sa na Slovensku nezdvihol silnejší odpor. Za najväčšiu sa považuje takzvaná Kremnická vzbura z polovice septembra. Počas nej opustilo tamojšiu posádku asi tisíc mužov, ktorí sa odobrali do mesta, kde prevolávali protivládne heslá. Podľa historika Igora Baku marxistická historiografia význam tejto udalosti silne nadsadzovala, keď tvrdila, že so vzbúrencami osobne vyjednával minister obrany Čatloš. „Celú situáciu nakoniec vyriešil hustý dážď a príchod vojenského oddielu s tromi obrnenými automobilmi,“ píše vedec.
Dohra
Do konca septembra Slovensko stiahlo všetky svoje jednotky späť na svoje územie. Slovenský štát oslávil víťazstvo nad nepriateľom víťaznou vojenskou prehliadkou, ktorá sa konala 5. októbra v Poprade.
Silná slovenská armáda sa ale Nemecku do jeho ďalších plánov nehodila, a tak boli mobilizované jednotky postupne demobilizované a 7. októbra bola celá armádna skupina Bernolák rozpustená. Jej rolu viac-menej prevzala polovojenská Hlinkova garda, ktorej právomoci sa významne rozšírili práve na začiatku septembra 1939 v priebehu vojenskej operácie pre Poľsku.
To ale neznamenalo koniec. Slovenská armáda získala v Poľsku asi 1350 civilných zajatcov. Drvivú väčšinu držalo Slovensko do februára na svojom území, potom ich odovzdalo z väčšej časti Nemcom a z menšej Sovietom. Zvyšok bol držaný v slovenskom zajateckom tábore v Lešti. Režim tiež využil vojenské operácie pre zákrok voči vnútornému nepriateľovi – ako národnostným menšinám (samozrejme s výnimkou Nemcov), tak aj politickým oponentom.
Celé sporné územie, či už bolo súčasťou Poľska od roku 1920, alebo od roku 1938, pripadlo Slovensku, čo oficiálne potvrdil slovenský parlament tesne pred Vianocami 1939. To vydržalo až do 20. mája 1945, kedy sa hraničná línia vrátila do polohy z roku 1920 .
Podľa historika Baku táto vojna prinajmenšom dočasne posilnila postavenie Slovenska, ktoré sa vďaka nej etablovalo ako vzorový štát v nacistickej sfére vplyvu.
Reklama
zdroj: HistoryFakt.pl, ATP, RCP, CT, Partochina
