Hrôza v Košiciach: Veliteľ Rákociho pešiakov dal mŕtve telá kňazov hodiť dole hlavou do stoky
V noci zo 6. na 7. septembra 1619 mučeníckou smrťou zahynuli Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký. Pápež Ján Pavol II. ich v roku 1995 vyhlásil za svätých.
Protestantské hnutie preniklo do Uhorska okolo roku 1520 prostredníctvom nemeckých obchodníkov a študentov. Chytila sa ho najmä šľachta v Hornom Uhorsku a Sedmohradsku, v regiónoch so silným zastúpením nemeckého obyvateľstva. Reformácia bola ideovou zámienkou boja proti rozpínavosti katolíckych Habsburgovcov. Navyše hore Dunajom rýchlo postupovali Turci, ktorým prišlo vhod, že odbojný magnát Ján Zápoľský nezasiahol do bitky pri Moháči 29. augusta 1526. V nej zahynul mladý kráľ Ľudovít II. a mnohí významní svetskí i cirkevní hodnostári vrátane uhorského prímasa, dvoch arcibiskupov a piatich biskupov. Ján Zápoľský so svojím vojskom takticky vyčkával pri Segedíne, a keď sa dozvedel o moháčskej katastrofe, neváhal a vyhlásil sa za uhorského kráľa. Na trón si však nárokoval aj habsburský arcivojvoda Ferdinand, ktorý získal podporu šľachty. Bola z toho občianska vojna, v ktorej šťastena priala Ferdinandovi. Zápoľský musel utiecť do Poľska. O tom, že viac ako o národ mu išlo o osobnú moc, svedčí fakt, že sa spojil s Osmanmi a na moháčskom poli skropenom krvou tri roky po bitke zložil poklonu sultánovi Sulejmanovi I. A stal sa jeho vazalom.
Nespokojné kniežatá
Po Zápoľskom proti Habsburgovcom otvorene vystúpili sedmohradské kniežatá Štefan Bočkaj, Gabriel Betlen, Juraj I. Rákoci, Imrich Tököli a napokon František II. Rákoci.
Košice na začiatku 17. storočia patrili k hospodársky významným uhorským mestám, do ktorých rýchlo prenikli reformačné myšlienky Martina Luthera a Jána Kalvína. To nemohlo nechať jezuitov, ktorí sa snažili upevniť si svoje postavenie, nečinných. Ale keď na jeseň 1604 ku Košiciam zamierili vojaci Štefana Bočkaja, jezuiti utiekli a mestská rada na čele s richtárom básnikom Jánom Bocatiom ich 11. novembra 1604 privítala ako osloboditeľov. Po Bočkajovej náhlej smrti 29. decembra 1606 sa na cisárov príkaz zmocnil Košíc novohradský župan Ondrej Dóczy a s ním sa do mesta vrátili i jezuiti.
Tých arcibiskup Peter Pázmaň, ktorý do úradu nastúpil v roku 1616, preferoval, čo viedlo k novému povstaniu. Na jeho čelo sa postavilo ambiciózne sedmohradské knieža Gabriel Betlen. V mladosti robil spojku medzi Bočkajom a Osmanmi, po podpise Žitavského mieru prisahal vernosť cisárovi, ale keď videl, že postavenie cisára Ferdinanda II. je slabé, s cieľom získať uhorskú vladársku korunu pre seba vyrazil do boja. Začiatkom septembra 1619 pritiahol jeden prúd betlenovcov pod velením Juraja I. Rákociho ku Košiciam. Zatiaľ čo Dóczy odmietol kapitulovať, mestská rada sa rozhodla otvoriť brány za predpokladu, že povstalci zachovajú všetky mestské privilégiá, zaručia bezpečnosť obyvateľov vrátane katolíkov, že všetky dôležité kľúče zostanú u richtára, delostrelectvo bude nedotknuté a do mesta vstúpi len dvesto Rákociho vojakov.
Krvavý masaker
Rebeli však už na druhý deň, 4. septembra, obkľúčili Levočský dom, v ktorom býval Dóczy, a cisárskeho kapitána v putách odvliekli do Sárospataku. Horlivý kalvínsky kazateľ Peter Alvinczy žiadal, aby vyhubili všetkých katolíkov v meste. Spojenca našiel v bohatom mešťanovi Reinerovi. Hoci v mestskej rade boli väčšinou kalvíni, predsa sa im toto riešenie zdalo prikruté. Napokon sa radní páni dohodli na kompromise, že budú žiadať iba smrť troch katolíckych kňazov.
Nechali ich uväznených v kúrii o hlade a smäde a pokúšali sa ich presvedčiť, aby sa vzdali svojej viery. Rákoci ponúkol jednému z nich – Marekovi Križinovi – zhabané majetky ostrihomskej kapituly v Krásnej nad Hornádom. On ponuku hrdo odmietol s tým, že to nie je jeho osobný majetok, ale patrí kapitule. Rozzúrený vodca povstalcov vydal rozkaz, aby všetkých troch umučili. Opití hajdúsi v noci zo 6. na 7. septembra 1619 vtrhli do kúrie. Najprv vyrabovali kaplnku, a čo nemohli odniesť, rozbili, knihy vyhádzali na ulicu. Či ich viedol sám Alvinczy, nevedno. Správali sa kruto, sadisticky. Troch mladých kňazov bili, kopali do nich, sekali a pichali do nich halapartňami i šabľami, lámali im prsty, strhali z nich šaty, na holé telo im prikladali fakle, ba niektoré zdroje tvrdia, že jednej z obetí odrezali genitálie. Ako prvý zomrel Marek Križin, ktorému rozpárali brucho a odťali hlavu. Sťali aj Grodeckého. Pongrácovi zaťali do hlavy a do krku a všetkých troch hodili do žumpy. Náhodou okolo išiel kostolník Štefan Eperješi, ktorý počul stonanie umierajúceho Pongráca. Na následky zranení skonal na druhý deň.
Tieto kruté vraždy vyvolali odpor nielen u katolíkov, ale i u mnohých kalvínov. Košický magistrát odbil celú udalosť oficiálnou alibistickou správou: „Nadránom o tretej hodine v sobotu, bez predbežného vedomia a súhlasu mesta, troch pápežských kňazov – dvoch jezuitov a jedného správcu opátstva v Krásnej nad Hornádom – veliteľ Rákociho pešiakov Zsigmund Bay, ako sa povráva, zavraždil a dal dole hlavou hodiť do stoky, odkiaľ ich však na rozkaz mestskej rady vytiahli a v nočnom čase pochovali.“
Po masakri prišiel do Košíc sám Gabriel Betlen, aby sa stretol s uhorským palatínom Žigmundom Forgáčom. Počas zábavy v dome, v ktorom sa nedávno vraždilo, požiadal o tanec palatínovu manželku Katarínu. Súhlasila pod podmienkou, že jej dovolí zabitých kňazov dôstojne pochovať. Ich ostatky najprv uložili v kostole v Nižnej Šebastovej a neskôr v krypte kostola svätej Kataríny na Forgáčovom statku v Hertníku pri Bardejove. Katarína si ako relikviu nechala jeden Pongrácov prst.
Kosti ako relikvie
V roku 1638 Katarína súhlasila s návrhom arcibiskupa Pázmaňa, aby telá troch mučeníkov previezli do Trnavy, do kláštora klarisiek, v ktorom bola predstavenou jej dcéra Mária. Z času na čas sa cirkevní hodnostári k tomuto prípadu vracali, no pápeži sa neponáhľali s ich svätorečením. Po zrušení jezuitskej rehole i kláštora klarisiek v roku 1784 premiestnili truhlu s tromi zavraždenými kňazmi do Kostola svätej Anny v Trnave.
Po návrate jezuitov do Trnavy v roku 1853 opäť prišla na pretras otázka kanonizácie umučených Košičanov. Až takmer po troch storočiach 15. januára 1905 ich pápež Pius X. vyhlásil za blahoslavených. To však neznamenalo, že mladí kňazi konečne našli svätý pokoj. Skôr naopak. Ešte v tom istom roku otvorili rakvu s ostatkami, aby kostené relikvie poslali do Ríma. Ďalšie sa dostali do opatery Spoločnosti Ježišovej v Trnave, do Dómu svätej Alžbety v Košiciach, časť Melicharových kostí poslali do jeho rodného Tešína, kde sa stal patrónom novopostavenej kaplnky v Kostole svätej Magdalény, lebku Marka Križina uložili v ostrihomskej katedrále, jeho ďalšie ostatky sa dostali do arcibiskupského chrámu v Záhrebe a do jeho rodného mesta Križevci.
Druhého júla 1995 pápež Ján Pavol II. navštívil Košice a pri tejto príležitosti všetkých troch mučeníkov vyhlásil za svätých. V cirkevnom kalendári nájdeme ich mená pri dátume 7. september. Skúsený brazílsky 3D dizajnér Cicero Moraes v spolupráci so slovenskými a s českými expertmi urobil rekonštrukciu ich tváre, ktorá asi na 90 percent zodpovedá skutočnosti. V neistých desiatich percentách sa skrýva farba očí, vlasov či účes.
Reklama
zdroj: Košická arcidecéza, Vatican news
